O preležaninách, orieškovej čokoláde a hľadaní vlastného Boha - II.časť
Ilustračný obrázok k článku
Celý tento zápas o Petra prebiehal na pozadí Zuzaninej vlastnej, tichej krízy viery. Od apríla predchádzajúceho roka sa pripravovala na prvé sväté prijímanie a birmovku. No hoci sa sviatosti blížili, rozhodla sa ich nateraz vzdať.
„Mám o sebe pochybnosti. Pán Boh vie všetko, aj čo si myslíme, a ja by som nebola úprimná, keby som vyznávala niečo, v čom nemám jasno,“ hovorí s obdivuhodnou úprimnosťou. Racionálna, pragmatická bývalá učiteľka z materskej školy potrebovala čas. Nemohla za pol roka zmeniť svetonázor, s ktorým iní žijú od malička. Keď v katechizme zistila, že celé katolícke náboženstvo je vlastne o večnom živote, rozplakala sa priamo pred pánom farárom. Po desiatich rokoch vyčerpávajúcej starostlivosti o ležiacu maminu chcela mať po smrti len svätý pokoj, a nie niekde pokračovať!
Navyše, pri Desatore sa jej vynorili tiene minulosti a staré traumy. Nedokázala pochopiť postoje Boha, ktorý dopustil veci, čo jej zmenili život a neurobili ho jednoduchým. Našla si preto vlastný spôsob modlitby. K Ježišovi a jeho Matke sa začala prihovárať svojou „svetskou, faktickou rečou“. Zhodnotila Ježišov podiel na histórii, uznala mu zásluhy a Pannu Máriu vecne pochválila, že „dobrého syna vychovala“. Keď to náhodou vyrozprávala neuveriteľne veselému španielskemu kňazovi Antonovi, ktorý spovedá v Hrubáku, ten sa namiesto odsúdenia usmial. Povedal jej, že je to mimoriadne svojské a originálne, ale je to skutočný, úprimný krok k budovaniu osobného vzťahu. Anton jej dodal odvahu hľadať pravdu bez strachu a bez masky dokonalosti.
Kázne, ktoré bolia a tablety na smiech
Hľadanie Boha v stupavskom kostole však pre Zuzanu nebolo jednoduché. Často bojovala s kázňami a s tichým tlakom okolia. Celý kostol vedel, že sa chystá na sviatosti, a vedel aj to, že z nich zišlo. Keď pán kaplán Lukáš v kázni rozprával o tom, že ak Pán klope na srdce, máme ho vpustiť a, že niekto radšej špekuluje, ako to nejde, namiesto toho, aby otvoril, Zuzana si to zobrala osobne. Doma preplakala celé hodiny. Mala pocit, že do kostola už nevkročí, že sa tam chodí len vytrápiť. Po omši sa chcela porozprávať s farníkmi, no zistila, že kázeň málokto vôbec vnímal. Požiadala ich preto, aby sa s ňou už o viere nerozprávali.
Nakoniec v sebe našla odvahu a s kaplánom Lukášom o tom otvorene hovorila. Ubezpečil ju, že kázeň patrila všetkým a upokojil ju. Stal sa z neho nesmierne ústretový a trpezlivý sprievodca. Zuzana si upratala vzťahy aj s pánom dekanom, s ktorým mala kvôli sviatostiam drobné nedorozumenie. Poslala mu k narodeninám úprimné prianie a napätie navždy zmizlo. Už na ňu nikto netlačí. Dáva sa do psychickej pohody.
Zuzana svoju vieru nežije v poučkách, ale v radosti a skutkoch. Potrápilo ju aj vlastné zdravie. Kvôli autoimunitnému ochoreniu podstúpila náročné vyšetrenia mozgu. Našťastie, žiadny nádor nenašli, no lieky na upokojenie mozgovej aktivity mali zvláštny vedľajší účinok – neustálu veselú náladu a záchvaty smiechu. Na neurológii jej lekári povedali, že by ju mali predpisovať do každej ambulancie na pol hodinu, aby chorým ľuďom zlepšovala deň. Keď kvôli vyšetreniam chvíľu chýbala v kostole, farníčky jej hneď písali, že im chýba jej nákazlivá veselosť, a kvety jej priniesli až k dverám.
Umenie počúvať a trnavské „wau“
Zuzana v Stupave býva len tri roky, no dnes má s farníkmi nadštandardné vzťahy. Dokonca aj susedia v dome si zvykli chodiť sa k nej vyžalovať a „vyspovedať“ sa do jej obývačky. Zuzana ich s kávou v ruke trpezlivo počúva. Vie, že Záhoráci niekedy veľa rozprávajú, no málokto z nich vie skutočne načúvať druhému. Ona to dokáže.
Zároveň pokračuje vo svojej tichej pomoci rodine liečenej narkomanky Mirky, ktorej deti Paťko a malá Mirka ju berú ako úplnú samozrejmosť. Pomáha ich babičke Zojke, prísnej žene, nachádzať pochopenie pre dcéru, ktorá hľadá cestu k uzdraveniu cez vieru a kázne. A keď bola mladá Mirka nedávno na priepustke, chytila Zuzanu za ruku: „Pôjdeš so mnou do kostola? Sama by som nešla.“ Po omši nasledoval dlhý rozhovor, v ktorom dievča priznalo, že sa jej Zuzane zdôveruje lepšie ako vlastnej matke. Zuzana pre ňu vytvára bezpečný prístav.
A popritom všetkom si Zuzana plní svoj osobný jarný zoznam. Každý mesiac navštívi jeden chrám v Trnave, kde predtým roky pracovala, no kostoly si vtedy nevšímala. Dnes nadšene fotí nádhernú barokovú výzdobu u Jezuitov, kde len nemo zašepká „wau“, počúva vynikajúceho organistu u Františkánov, alebo sa neplánovane ocitne v novom Farskom kostole Božieho milosrdenstva na Prednádraží. V Hrubáku, ktorý má po ceste z nemocnice, dokonca našla odvahu, zahodila obavy z birmovky a dvakrát sa postavila do radu po kňazské požehnanie.
Zuzana Nováková síce nepristúpila k birmovke podľa oficiálneho kalendára, pretože má v sebe príliš veľa úcty a čestnosti na to, aby niečo hrala len pre formu. No celým svojím rokom, Petrom, ktorého vrátila rodnej zemi, zachránenou rodinou mladého dievčaťa, rozosmiatym kostolom a rozsvietenými sviečkami, napísala ten najkrajší katechizmus, aký kedy Stupava videla. Žila ho v praxi. Svojím vlastným tempom, svojou vlastnou, originálnou a nesmierne jedinečnou cestou. Pretože pravá viera sa nemeria poučkami, ale množstvom svetla, ktoré človek dokáže zapáliť v tmavých zákutiach ľudských osudov.
Upozornenie: S ohľadom na citlivosť témy a rešpekt k súkromiu zúčastnených sú mená a konkrétne miesta v texte zmenené.
