O preležaninách, orieškovej čokoláde a hľadaní vlastného Boha - I.časť

Leto sa preklopilo do jesene, jeseň do zimy a zima do novej jari. Pre väčšinu z nás to znamenalo len striedanie ročných období a kalendárnych listov, no pre 67-ročnú Zuzanu Novákovú zo Stupavy to bolo obdobie najintenzívnejšieho vnútorného zápasu a najkrajšej lekcie z ľudskosti. Na bicykel, kvôli silnej alergii na slnko,  sadala pred časom až v podvečernom chládku, no v tieňoch malackých ulíc nenašla len únik pred horúčavou. Našla tam človeka, ktorého svet odpísal.

Našla Petra.

Peter bol bezdomovec v dezolátnom stave. Keď mu Zuzana v jedno obyčajné popoludnie dala koláčiky, jedol ich s takým vyčerpaním, že spadol na zem. Väčšina sveta ho obchádzala, no Zuzana sa rozhodla konať. Narazila na chladný múr inštitúcií. „Už zneužil dosť peňazí,“ počúvala na mestskom úrade. Nemocnica ho opakovane ošetrila a „vyšupla“ späť na lavičky. Bol pre nich len číslom s nálepkou „neprispôsobivý“. Kolotoč sa zastavil až v septembri, keď ho iná okoloidúca pani našla ležať na ulici v bezvedomí. Vtedy ho Zuzana opäť objavila na internom oddelení. Stabilizovaného, no zúboženého.

Otec, železná tyč a pápež Ján Pavol II.

Zuzana urobila niečo, čo pre Petra už dlho nik neurobil – úprimne sa s ním rozprávala. Vyčistila mu žalúdok ako „vojak z povolania“, no zároveň počúvala. A Peter sa otvoril. Začal sa zajakať a zrazu z neho namiesto alkoholových výparov hovorilo hlboko zranené dieťa.

Prečo takto žil? „Stratil som zmysel života. Trestám sám seba za to, že som nebol úspešnejší,“ priznal sa. Peter bol neľúbeným dieťaťom. Sklamaním pre rodičov. Jeho súrodenci sú úspešní, brat je dokonca policajtom. No Peter si v sebe niesol spomienku na otca, ktorý ho bil železnou tyčou, keď priniesol zo školy zlú známku. Alkohol v jeho prípade nebol len závislosťou, bola to anestézia na dušu, ktorá krvácala desiatky rokov. Rodina o ňom vedela, no pomoc odmietla. Zriekli sa ho.

Napriek tomu v ňom niekde hlboko vrelo človečenstvo. Zuzana sa s ním rozprávala ešte v lete počas bicyklovania a zistila, že je kresťan, má prvé sväté prijímanie a neuveriteľne veľa vie o pápežovi Jánovi Pavlovi II. Na ulici skončil muž, ktorý kedysi mal svoje sny a vedomosti.

Boj na nemocničnej posteli a oholený „nepodarok“

Keď Zuzana prvýkrát vstúpila do jeho nemocničnej izby, našla ho zosunutého na posteli. Opuchnutými, hnisavými nohami tlačil na peľasť, nemohol ich ani vystrieť. Ovládanie postele bolo uzamknuté. Keď išla za personálom, narazila na vlnu nevraživosti. „Začali riešiť jeho neusporiadaný život. Že si zaslúži, čo sa mu stalo, a že to robí naschvál,“ hovorí Zuzana so smútkom. Sanitárky ho hrešili, že je lenivý. Nepolohovali ho. Výsledkom boli hlboké, bolestivé preležaniny.

Zuzana však mala desať rokov skúseností s opatrovaním svojej imobilnej mamičky. Vedela, ako bolí ľudská ľahostajnosť. Nevzdala sa. Personálu oznámila, že chodí v rámci charity z miestneho kostola. A vtedy sa začal lámať ľad.

Peter bol na izbe stále sám. Bez televízora, bez rádia. Jediným spojením so svetom bola táto neúnavná cyklistka, ktorá mu nosila časopisy a z mobilu púšťala pesničky. Zuzana požiadala o návštevu nemocnice aj pána kaplána Maroša. Peter dostal sviatosti, čo bol zlomový moment nielen pre neho, ale aj pre personál. Sestričky a sanitárky zrazu pocítili posvätnosť chvíle. Jedného dňa čakalo Zuzanu prekvapenie. Sestričky, tie isté, ktoré na neho predtým najviac nadávali, Petra oholili. „Ani som ho skoro nespoznala! Pozerali na moju reakciu, boli také veselé,“ spomína Zuzana.

Hoci mal poškodený mozog z pádov a rozbitej hlavy, nestratil zvyšky humoru. Keď raz bezradne šmátral rukou po bruchu a Zuzana sa ho spýtala, čo hľadá, odpovedal, že cigarety. „Povedala som mu, že cigaretám je stop, ale kúpim mu tie čokoládky Milky s orieškami, na ktoré mal chuť,“ usmieva sa. Veľa sa spolu nasmiali. Tá milá dezorientácia v sebe niesla čistú, detskú nevinnosť.

Posledný odchod do Hurbanova

Zuzana medzitým zmobilizovala celé okolie. Cez nástenku v kostole, mestskú i farskú charitu zohnala všetko – oblečenie, uteráky, hygienické potreby aj topánky číslo 9,5. Pretože Peter nechodil, na špeciálne miesto sa čakalo dlho. Nakoniec sa to podarilo. Začiatkom septembra preňho prišla sanitka a odviezla ho do Sociálneho zariadenia v Hurbanove.

Zuzana prišla ráno o deviatej, aby sa s ním rozlúčila. Odprevadila muža, ktorému zachránila zvyšky pozemského bytia. Vypýtala si jeho adresu a plánovala mu na sviatky písať. Zariadenie v Hurbanove sa malo stať jeho novým pokojným prístavom.

Smutná správa pod stromček

Čas plynul a prišiel pôst. V rámci pôstnych inšpirácií, ktoré čítal pán kaplán Lukáš v nedeľnej homílii, sa Zuzana rozhodla, že do Hurbanova zatelefonuje. Chcela vedieť, ako sa Petrovi darí. Na druhej strane linky ju však čakala studená správa.

Peter zomrel. Odišiel uprostred vianočných sviatkov, presne 23. decembra 2023. Zomrel mladý muž, otec troch detí, ktorý mal v čase skonu iba 39 rokov. Sociálna pracovníčka v Hurbanove Zuzane prezradila smutnú realitu – Peter s nimi odmietal komunikovať a rodina o jeho smrti netušila. Zariadenie len oznámilo úmrtie na úrady kvôli alimentom. Petra dali spopolniť a jeho urna zostala opustená v Hurbanove. Ak by ju nikto neprebral, uložili by ho do spoločného hrobu pre bezdomovcov.

Zuzana si opäť poplakala, no nenechala to tak. Zapálila zaňho sviečku, pomodlila sa a zalarmovala Mestský úrad v Stupave. Dala im kontakt na sociálnu sestru v Hurbanove a požiadala ich, aby kontaktovali jeho rodinu – mamu, brata policajta a sestru z lekárne. Pre Petra vybavila aj posledný dar – zádušnú omšu v stupavskom kostole. Keď na ulici stretla jeho starých kamarátov bezdomovcov, povedala im o jeho smrti. Jeden z nich si utrel slzy. Zuzana im dala vedieť dátum omše, aby sa prišli pomodliť.

Čierna tabuľka na stupavskom cintoríne

Mesiace plynuli a Zuzana občas na Petra myslievala. Trápil ju tieň neistoty, či jeho urna predsa len neskončila v hromadnom hrobe pre chudobných na juhu Slovenska. Odpoveď prišla nečakane, v jedno popoludnie na stupavskom cintoríne.

Zuzana tam prišla vymeniť citát na náhrobku svojej milovanej mamičky, ktorý pravidelne obmieňa vo vodotesnom viacdielnom fotorámiku podľa svojich aktuálnych pocitov. Keď mala prácu hotovú, nejaké vnútorné vnuknutie ju prinútilo prejsť sa na opačnú stranu cintorína a pozrieť si nové pomníky.

Zrazu zostala ako obarená. Pred očami mala čiernu tabuľku a na nej Petrovo meno. Niekoľkokrát ho prečítala, kým jej myseľ pochopila tú neuveriteľnú skutočnosť. Mestský úrad splnil svoj sľub, rodina zareagovala na jej podnet, urnu z Hurbanova vyzdvihla a zabezpečila mu dôstojné hrobové miesto.

Napriek všetkým problémom, ktoré im počas života spôsobil, sa rodina zachovala správne. Kruh sa uzavrel. Peter bol doma. „Uľavilo sa mi. V podvečer mu pôjdem zapáliť sviečku a tento príbeh nadobro uzavriem,“ hovorí Zuzana s hlbokým pokojom. Vie, že hoci by tam Peter možno radšej videl pivo a cigarety, dostane od nej plamienok tichej spomienky. Spomienky na muža so svojským zmyslom pre humor, ktorého osud nakrátko a navždy preplietol s tým jej.

Upozornenie: S ohľadom na citlivosť témy a rešpekt k súkromiu zúčastnených sú mená a konkrétne miesta v texte zmenené.